Cestou necestou s vareškou

3

Oslavy po úspešnej maturite nás rýchlo omrzeli a každý sa rozpŕchol využiť takmer štyri mesiace nastávajúcich prázdnin. Teda okrem tých čo si tieto prázdniny predĺžili o dlhšiu dobu ak sa im nepodarilo dostať sa na vysoké školy či naopak skrátili pretože sa po strednej škole zamestnali. No toto nebol môj prípad, nakoľko ja som mala už brigádu takmer istú a to ako inak než predaj.  No ale to by nebola spolupráca s ujom Jožkom, keby ma už nečakalo niečo viac.

Maturita z angličtiny dopadla temer na výbornú takže nápad zapojiť ma do prác v kancelárii s využitím mojej znalosti jazyka mu asi prebleskol hlavou oveľa skôr ako som si myslela. Samozrejme cieľom mojej práce nebolo volať  do anglicky hovoriacich krajín aby som im hovorila o mojej maturite. Mojou úlohou bola snaha dostať naše výrobky do zahraničia, samozrejme som ani na moment neváhala pretože príležitosť pre takúto veľkú  pracovnú skúsenosť sa skrátka neodmieta. Cez týždeň som teda pracovala v kancelárii a cez víkend som chodila predávať.  Môžete hádať kde opäť viedli moje cesty .  Kam inam, než do Nemecka.   Aby som sa náhodou nenudila moju cestu spestrila moja samota. Presne tak, šla som úplne sama do sveta s vareškou, a tentoraz nepreháňam.  Kamarátom mi bol môj obytný príves, ktorý ma počas predaja na nos prichýlil. Vďaka mu za to.  Ak máte pocit, že to musím teda poriadne odvážna hrdinka s dobrodružného románu opak je zas raz pravdou. Verte, že každé šuchnutie bol pri najmenšom vrah, zlodej či nebodaj  duch zo zámku, pri ktorom som predávala.  Po prvej noci som večer už bola odvážnejšia, vravím si, veď nie si malá preboha to je jasné, chce to odvahu už už sa mi podarilo sladko zaspať. Zrazu sa samozrejme ako z nepodareného hororu ( asi som ich nikdy nemala vidieť) rozfúkal poriadny vietor, prívesom sa ozývali prapodivné zvuky, konáre stromov sa strašidelne hýbali zo strany na stranu a moja odvaha sa rozplynula kdesi v tme, ktorá ma obklopovala.  Schúlená v klbku som utišovala svoje neposedne bijúce srdce, ktoré mi do krku tlačilo akési čudné klbko, ktoré mi bránilo plynule dýchať.  Snažila som sa zavrieť oči keď v tom som započula akýsi šramot blížiaci sa ku mne. Tajne som dúfala, že tie kroky nesmerujú priamo sem, ale márne. A je to tu, nastal môj koniec, pomyslela som si, keď sa niekto snažil dostať dovnútra. Hľadať niečo čím ho omráčim? Kričať? Tváriť sa, že tu nikto nie je?  V hlave vám beží toľko myšlienok, Kto sa postará o moje deti? Fúú, žiadne ešte nemám, odľahlo mi.  Ale nie dosť nato, aby som sa sústredila na porozumenie nemecky kričiacemu pánovi spoza stien prívesu. Intuitívne som napokon otvorila a ten vrah, zabijak a zlodej (potenciálny) stál  udivene a hľadel na mňa, no môj pohľad musel byť tiež veľavravný, keďže slová zo mňa v tej chvíli akosi nevedeli vyjsť.  Len som tak váhala  či som ho omráčila  dreveným tĺčikom, ktorý bol poruke (ešteže som ich predávala), bez toho, že by som o tom vedela, nakoľko mu akosi nešlo udržať rovnováhu. Samozrejme sa začal ospravedlňovať, pretože si myslel, že toto je miesto jeho večného, pardon večerného odpočinku. Asi na mňa skúšal nemeckú verziu jednej známej skladby  „ otvor Ema“.  Ešteže som mu nevedela odpovedať, tak ako Ema z piesne.

Po tejto veslo neveselej príhode mi tento pán viac na príves neklopal a popravde mám pocit, že sa mi po celý čas už vyhýbal.  No asi mal čo vysvetľovať už aj bez toho.  S týmito pocitmi z poslednej jazdy som sa teda opäť o týždeň vydala na cestu a to  400 kilometrov od domova. 


foto: Drážďany, vianočné trhy

  • Zverejnil : Lucka
  • Nov 28, 2016
  • Kategória: Poviedky
  • Komentáre: 0
Komentáre: 0

Žiadne komentáre

Odpovedať

Váš e-mail nemôže byť zverejnený. Povinné polia sú vyznačené.*